Zvuková umelkyňa Bint Mbareh pôsobí v Londýne a v hudobnej tvorbe čerpá zo svojich palestínskych koreňov. Zameriava sa predovšetkým na živel vody a palestínsku tradíciu vyvolávania dažďa. Súvisiacu tekutosť hraníc medzi jednotlivými telami, štátmi a časmi skúma aj prostredníctvom práce s kolektívnym spevom počas zborových workshopov. Svoj umelecký prístup predstaví po prvý raz v Bratislave v rámci festivalu Next  – na koncerte aj workshope. Svoje politické východiská priblížila v nasledujúcom rozhovore.

Akú úlohu zohráva voda vo vašej tvorbe a čo vás k nej pritiahlo? 

Mám trochu ekologickú minulosť, kedysi som pracovala pre Organizáciu spojených národov (OSN) v oblasti výživy a poľnohospodárstva. Snažila som sa zistiť, aké sú najnovšie postupy v oblasti spravodlivej distribúcie vody a čo preto môžeme urobiť. Pracovala som tam asi rok a pôsobila som aj v niekoľkých organizáciách v Palestíne, ktoré sa snažili riešiť vodnú krízu.

Premýšľala som o týchto témach a uvedomila som si, že žiadna z týchto organizácií nebude môcť s nedostatkom vody urobiť vôbec nič. Chcela som preto preskúmať, ako Palestínčania a Palestínčanky hospodárili s vodou pred kolonizáciou. A nie preto, že by som sa chcela vrátiť k predkolonizačnej fantázii o tom, ako mohla Palestína vyzerať. Skôr ma zaujímalo využitie dedičstva, ktoré už máme, a čo sme zdedili od ľudí, ktorí sú stále nažive.

Zaujíma ma však i budúcnosť, premýšľam aj o čase. Voda je jedným z faktorov, vďaka ktorým vieme, koľko je hodín prostredníctvom prílivu a odlivu, alebo aké je ročné obdobie podľa toho, kedy prší či neprší.

Takže som sa stala trochu posadnutou tým, ako Palestínčania zvládali nedostatok vody a sucho pred ekologickou krízou a klimatickou katastrofou. Mala som k dispozícii jeden nástroj, a tým bola hudba. Mohla som sa skúsiť venovať meteorológii, hydrológii alebo niečomu podobnému, ale malo by to oveľa pomalší vývoj a musela by som ignorovať veľkú časť seba samej. Zároveň by to oslovilo oveľa menej ľudí, pretože by som produkovala akademické texty, a nie piesne. Chcela som, aby moja tvorba pretrvala a vzťahovala sa na skutočnú každodennú skúsenosť bytia v Palestíne, potrebovala som sa preto nejakým spôsobom venovať vode.

Uvedomila som si tiež, že voda je veľmi dobrá v prekračovaní hraníc. Nevie, že tu je Palestína a tu už Jordánsko, nevie, že ten je Izraelčan a tá Palestínčanka. Je to niečo, čo je predmetom každodenného vyjednávania – z podstaty toho, o aké skupenstvo ide. Bolo pre mňa inšpirujúce, že voda neustále mení skupenstvo. Vyvinulo sa to do toho, že sa snažím napodobniť vodu svojimi zvukmi. A nejde ani tak o tekutosť, ako skôr o prekračovanie hraníc medzi telami. Takže som sa jednoducho inšpirovala vodou v tom, ako prekračovať hranice.

Keďže v slovenskom prostredí to nemusí byť úplne známe či jasné, v čom vidíte súvislosť medzi privolávaním dažďa a kolonizáciou?

Chcela by som, aby ľudia na celom svete vedeli, že existuje ekocídna kampaň, v ktorej Izrael bráni Palestínčankám a Palestínčanom v prístupe k vode, pokiaľ si ju nekúpia od Izraela. Navyše, palestínske poľnohospodárstvo a tradičné poľnohospodárske postupy sú rôznymi spôsobmi kriminalizované. Jedným z hlavných spôsobov, ako to Izrael robí, je, že bráni ľuďom v prístupe k vode, ktorú už majú pod svojimi domami.

Ďalším aspektom je voda, ktorá pochádza z neba – dážď. V Palestíne existuje špecifický typ poľnohospodárstva nazývaný baʿlī, čo znamená, že sa spoliehame len na dažďovú vodu a druhy plodín, ktoré vďaka dažďu môžeme získať – olivy či kukurica, naše základné plodiny. Legálny prístup k dažďu a zberu dažďovej vody je esenciálny pre udržanie pôdy a ekosystémov, ktoré v krajine existujú už viac ako päť tisíc rokov. V súčasnosti je to však pod izraelskou okupáciou nelegálne. Takže keď spievam piesne na privolanie dažďa, snažím sa povedať, že existuje nezlomný vzťah medzi komunitami dažďa, ľuďmi, ktorí sú z tejto krajiny, a samotnou krajinou. Tieto tradície v niektorých prípadoch predchádzali dokonca islamu. Existujú dokonca tradície, ktoré nám pomáhajú v mapovaní, pretože hovoríme, že tu ideme, keď ideme po dážď, a toto sú svätyne, ktoré navštevujeme, keď ideme za dažďom. Je to spôsob, ako potvrdzovať vzťah ľudí k ich krajine a identite spôsobom, ktorý je nenápadný, ale zároveň vzdoruje izraelskej okupácii.

Vaša práca je podľa mňa politická takým spôsobom, ktorý nie je proti niečomu, ale aj za niečo – usiluje o prehodnotenie súčasného stavu a poskytnutie vízie pre spoluprácu a do budúcnosti. Vnímate svoju prácu ako politickú?

Vnímam všetko ako politické, moja práca je politická zámerne aj neúmyselne. Existuje mnoho spôsobov, ako môžeme robiť, uskutočňovať a stelesňovať politiku, ktorej veríme. Takže máte pravdu, snažím sa robiť veci, ktoré ľudí zbližujú. A keď napríklad hovorím, že medzi našimi telami sú hranice, snažím sa, aby ľudia v mojom okolí tieto hranice medzi sebou prelomili. Myslím si, že je to politické, pretože žijeme v dobe, keď je atomizácia účinným spôsobom, ako nám zabrániť v politickom správaní a spochybňovaní status quo. Takže sa snažím vytvoriť zážitky, vďaka ktorým sa ľudia pomocou hlasu zblížia a prestanú sa cítiť od seba oddelení.

Zároveň sa snažím tvoriť hudbu, ktorá poukazuje na nespravodlivé delenie vody v Palestíne a vyjadruje sa proti nemu. Čiže existujú politiky, ktoré sú veľmi afirmatívne. A potom sú aj také, ktoré sú o odmietnutí. Vnímam to tak, že existencia oboch typov je od seba navzájom závislá. Potrebujem, aby ma nespravodlivosť zasiahla a naozaj rozhnevala. Potrebujem chcieť niečo zastaviť, aby som mohla urobiť niečo afirmatívne, život potvrdzujúce, radostné. Je to práve hnev, čo ma často pohne, a považujem ho za dobrý zdroj.

Čo konkrétne môže umenie urobiť alebo priniesť, pokiaľ ide o politické témy a nespravodlivosti, ktoré vnímame?

Myslím si, že umenie vo svojej podstate nemusí robiť nič. Zámery, ktoré vkladáme do umenia, sa okamžite nepremietajú do diela spôsobom, ktorý by zmenil materiálny svet. V poslednom čase sa dosť zaujímam o materiálny svet a chcela by som to pretaviť aj do svojej tvorby. Rada vtipkujem, že ak by som napríklad dvadsať sekúnd len dýchala do mikrofónu a vďaka tomu napríklad ľudia odišli zo Spotify alebo by nastala nejaká iná štrukturálna zmena v tom, kam idú ich peniaze na hudbu, považovala by som svoju prácu za politicky úspešnejšiu, než keby som zložila tú najkrajšiu pieseň pre Palestínu, ktorú si vypočujú milióny ľudí po celom svete.

Je ľahké zaradiť sa do kategórie niekoho, kto sa snaží reprezentovať Palestínu a zabezpečiť, aby čo najviac ľudí na svete mohlo Palestínu vidieť a počuť. Ale nemyslím si, že ma to zaujíma tak, ako zmena materiálnej reality nespravodlivosti a vecí, ktoré túto nespravodlivosť umožňujú, pretože čoraz viac nežijeme v demokraciách. Žijeme v nevoľníctve, keď napríklad Spotify môže darovať peniaze, ktoré by mali zarábať umelci a umelkyne, na kampaň Donalda Trumpa a jeho administratívy, aby sa v USA dostala bližšie k moci a mohla predávať produkty spoločnosti Helsing, do ktorej investovala.

Takže si myslím, že ako umelkyne a umelci, ktorí motivujú ľudí a dávajú im politický hlas a politické povedomie, musíme naozaj stále viac premýšľať nad tým, ako prispievame aj do materiálneho sveta, nielen do reprezentatívneho sveta estetiky a nehmotného umenia. Umenie môže zohrávať obrovskú úlohu, takže ľudia si musia dávať veľký pozor, aby ich nepohltili systémy, ktoré nás chcú usmrtiť. Necítim sa veľmi optimisticky, čo sa týka moci, ktorá je umelcom v tejto chvíli odoberaná – a netýka sa to len umenia.

Čo presne myslíte tým, že umelkyniam a umelcom je odoberaná moc?

Predstavte si, že napíšem pieseň, ktorá sa veľmi rozšíri, je o Palestíne a je mimoriadne motivujúca. Možno v 70. rokoch minulého storočia by tá pieseň mohla byť skutočnou motiváciou pre ľudí, aby sa zdvihli a pripojili sa k protestu, a potom by tento protest možno niečo zmenil v politike a ľudia by sa organizovali. Umelci a umelkyne vytvorili estetiku, ktorá sprístupnila politický svet obyčajným ľuďom. Neviem, či to v roku 2025 ešte funguje.

Napríklad ja ako umelkyňa nemám veľmi na výber. Ak chcem svoju hudbu dostať k veľkému počtu ľudí, musela by som ju distribuovať cez Spotify a streamingové služby, nad ktorými nemám kontrolu. Takže umelectvo je odtrhnuté a odcudzené od svojej práce, pretože nevlastní žiadnu z platforiem, prostredníctvom ktorých sa hudba väčšinou distribuuje. Na našej práci sa zarába stále viac a viac peňazí, pričom máme čoraz menšiu kontrolu nad tým, kam táto práca a peniaze idú, kam sa investuje pridaná hodnota vytvorená z našej práce. Zvyčajne ide do technológií sledovania a umelej inteligencie (AI).

Myslím si, že mnohí a mnohé z nás nemajú v súčasnosti ani len tú kontrolu nad tým, aby sme mohli povedať: „Nechcem, aby sa moja pieseň používala na trénovanie modelu umelej inteligencie, aby mi v budúcnosti mohla ukradnúť prácu.“ Hoci mne je vlastne jedno, či mi AI ukradne prácu. Prekáža mi, že mi kradne materiálne možnosti žiť vo svete, v ktorom mi umelá inteligencia nekradne prácu.

Aká je vaša osobná stratégia, ako sa vysporiadať s touto realitou? 

O týchto veciach hovorím teoreticky, pretože nedistribuujem svoju hudbu cez Spotify a mám extrémne málo hudby online. A ľudia reagovali mimoriadne dobre, keď som ich požiadala, aby nepoužívali Spotify a aby moju hudbu distribuovali a konzumovali inde. A tiež robím zborové aktivity. Stretávame sa a spolu vytvárame rôzne zvuky, pospevujeme si, kričíme, vrieskame a spievame spolu poéziu, ale snažíme sa to nerobiť sami. Zameriavam sa na zborový spev a na to, aby sme nevydávali zvuky jednotlivo, pretože chcem, aby sme boli čo najanonymnejší a najnezrozumiteľnejší pre systémy, ktoré chcú extrahovať naše údaje. Ľudia na to reagujú mimoriadne dobre. Stále vidím túžbu po anonymite, po spojení a po prelomení imaginárnej hranice, ktorá medzi nami existuje.

Nie som pritom jediná, kto sa snaží vytvoriť takúto technológiu. Existujú napríklad ľudia, ktorí vyrábajú svetre, ktoré keď umelá inteligencia uvidí, pomýli si ich s tvárou, takže vaša tvár je pre túto technológiu nerozpoznateľná. To je tiež jedna z úloh umelca, ako sa môžeme stať nezrozumiteľnými pre tieto systémy. Som naozaj nadšená z budúcnosti a z ľudí, ktorí hľadajú nové technológie a inovácie, aby sa vyhli tomu, aby boli videní, známi a úplne extrahovaní týmito systémami.

Workshop zborového spevu máte naplánovaný aj počas festivalu Next. Aké ďalšie poznatky ste si odniesli zo svojej zborovej praxe?

Môj výskum sa zameriava na privolávanie dažďa. Avšak namiesto toho, aby som vzala samotné piesne a učila ľudí, aby pomocou nich privolávali dážď, pracujem s týmito rituálmi – stretnúť sa a spievať spolu, volať a odpovedať, pridať našu spoluúčasť a naše hlasy k spoločným procesom vytvárania zvuku a vedomia, že spoločne meníme počasie. Snažím sa nerobiť individuálne zastúpenie palestínskej kultúry, ale skôr požiadať ľudí, aby sa pridali, ak môžu.

Akú úlohu v tom zohráva fakt, že ide o kolektívnu aktivitu?

Moja osobná, a nie úplne vedecká analýza je, že existuje obrovská osamelosť, ktorú ľudia cítia ohľadom mobilizácie proti genocíde. Je to zámerné, že my ako migranti sme často odrezaní od svojej schopnosti politicky ovplyvňovať svet. Ako migrantka v Spojenom kráľovstve nemôžem voliť. Je to základná súčasť migrácie. Keď volíme, kolektívne hovoríme, čo chceme a potrebujeme od politiky. Ak ste odrezaní od volieb a od všetkých foriem politického organizovania, potom si myslím, že stojí za to prísť s technológiou, pomocou ktorej môžete reálne ovplyvniť svet okolo seba.

Veľa názorov a vášnivých vyjadrení napríklad na Instagrame vnímam ako snahu ľudí povedať, že sa cítia osamelo. A nemajú spôsob, ako sa spojiť s ľuďmi, ktorí majú podobné vnímanie ako oni, pretože žijú na mieste, ktoré je nepriateľské voči ich politickým názorom. Toto je osamelosť, atomizácia. A deje sa to ľuďom, ktorí veria alebo neveria rovnakým veciam, ktorým politicky verím ja. Preto chcem vyvinúť technológiu, ktorá nás urobí trochu menej osamelými, alebo ktorá nám pomôže zistiť, čo chceme ako skupina povedať. Pretože si myslím, že aj keď sa ľudia začnú organizovať, stretávajú sa s obrovskými problémami. Napríklad, ako mám hovoriť, ako sa mám organizovať, čo chce skupina povedať, ako sa skupiny správajú? Chcela som si predstaviť budúcnosť, v ktorej čelíme politickej hrôze, ktorej budeme musieť čeliť, a nie sme úplne sami. Je to ako také zaklínadlo do budúcnosti – premýšľanie nahlas o tom, aké to je byť spolu. Pomáha nám to predstaviť si to a priniesť to do života.

Ak z budúcnosti ideme späť do minulosti, aká je vôbec rola hudby alebo zvuku v zachovaní určitej kultúry?

Mňa až tak nezaujíma reprezentovanie palestínskej kultúry. Viac ma zaujíma jej výskum, ktorý ukazuje, že má potenciál nám niečo dať a ukázať, ako by mohla vyzerať budúcnosť. A snažím sa nájsť alternatívy k tomu, ako by mohla budúcnosť vyzerať. Takže ma zaujíma vyvolávanie dažďa ako imaginácia, aby ľudia mohli kolektívne zmeniť čas a počasie, mohli spolu vyjednávať o zdrojoch a distribúcii. Preto som namiesto úsilia, aby ľudia vedeli o Palestíne, rozmýšľala skôr nad tým, čo môže Palestína ponúknuť svetu z hľadiska tejto technológie. Pre mňa to je o predstavovaní si budúcnosti, v ktorej by sme o rozdelení zdrojov kolektívne vyjednávali pomocou našich hlasov. Myslím si, že to je jedna z mnohých úloh, ktoré môže zvuk zohrať. Môže nám pomôcť predstaviť si presne tie prvky, ktoré pochádzajú zďaleka, mimo nášho periférneho videnia.

Vnímate nejaké špecifické nuansy pri prinášaní tohto typu umenia medzinárodnému publiku?

Vždy sa snažím prispôsobiť publiku. Keď vystupujem pred ľuďmi, ktorí hovoria po arabsky, vysvetlím im, o čom to je a ako sa to používalo proti kolonizácii. S väčšinou ostatného diváctva veľmi nehovorím. Snažím sa dielo predviesť a zároveň jeho skutočné významy trochu udržať v tajnosti. Pretože keď niečo takéto predvediem, riskujem, že sa z toho stane niečo ako divadlo, že to nebude brané vážne ako svojbytný a podstatný spôsob existencie vo svete. Vyvolávanie dažďa je pre mňa niečo, čo robíme, lebo to potrebujeme. Keď je to divadlo, je to niečo, čo sledujeme, pretože je to pekné. A pre Palestínčanov to už nie je funkčné ako skutočne užitočný nástroj na odpor voči kolonizácii. To považujem za väčšiu zodpovednosť.

A snažím sa vyhnúť tomu, aby som o tom prezradila príliš veľa, a nedržať sa presne tradície. Takže nespievam piesne presne tak, ako sú, dopĺňam si vlastné texty a robím z toho akúsi tradíciu, ktorá neuviazla v minulosti, ale ktorú si môžem prispôsobiť, improvizovať a pracovať s ňou v danom okamihu. Pre mňa to znamená, že stále nedovoľujem tradícii zomrieť. Ak by som spievala presne, mám pocit, akoby som hovorila, že tradícia umiera, preto sa ju musíme naučiť naspamäť. Nechcem žiť vo svete, kde je táto tradícia mŕtva alebo umiera. Chcem žiť vo svete, kde je veľmi živá a má potenciál pre budúcnosť. Rešpektujem, že to nie je niečo, čo odo mňa potrebuje zachrániť pred smrťou, ale má svoj vlastný život a budúcnosť. A ochráni sa bez ohľadu na to, čo s ňou urobím ja.

Rozhovor s Bint Mbareh pre Kapitál viedla autorka, kultúrna publicistka a manažérka Michaela Kučová.